Za sklom akvária plynie život v niekoľkých litroch vody. Ryba sa pohne medzi rastlinami, na okamih zmizne za kameňom a znovu sa objaví. Celý jej svet sa zmestí na poličku. To len my vidíme izbu okolo, okno a za ním ulicu, po ktorej sa dá odísť.
Niekedy pri pohľade na nočnú oblohu myslím na to sklo. Na priestor, do ktorého sa môžeme pozerať, ale nedokážeme doň vstúpiť. Aj naša Zem by sa z dostatočnej diaľky mohla zdať malá a pokojná. Možno až taká malá, že by sa niekomu zmestila na poličku.
Máme svoje domy, ulice, každodenné trasy. Ráno odchádzame a večer sa vraciame. Cez deň sa niekam ponáhľame, niečo prenášame, zháňame, dokončujeme. Z okien svietime do tmy. Postupne zhasíname, aby sme ráno mohli začať odznova.
Z výšky by v tom možno bol podobný pokoj. Človek by nepočul budíky, rozhovory ani povzdychy. Nevedel by, kto sa práve bojí otvoriť správu v telefóne a kto sedí v kuchyni nad účtami. Videl by len pohyb. Drobné životy v osvetlených príbytkoch.
Zvnútra nám to všetko pripadá obrovské. Vzdialenosti, ktoré prekonávame, miesta, na ktoré sa možno nikdy nedostaneme. Môžeme cestovať celé hodiny, preletieť oceán, zobudiť sa pod iným nebom. Stále sa však pohybujeme vnútri toho istého sveta. Naše cesty vedú z jedného miesta na druhé, no žiadna z nich nevedie celkom von.
V bežný deň na to, pravdaže, nemyslíme. Máme bližšie starosti.
Treba vstať. Prísť načas. Odpovedať. Urobiť, čo sme sľúbili, aj to, čo sme nesľúbili, ale nejako to na nás zostalo. V práci čaká ďalšia úloha. Doma niečo nedokončené. Kým sa dostaneme k jednej veci, pribudnú dve ďalšie. Aj oddych si niekedy potrebujeme najprv zaslúžiť, akoby nám vlastná únava nestačila ako dôvod.
A tak si hovoríme: potom. Potom si sadnem. Potom pôjdem von. Na seba príde rad, až keď bude všetko ostatné hotové. Lenže vždy ešte niečo zostáva. A keď sa napokon nájde chvíľa aj pre nás, máme ešte silu premýšľať nad tým, čo vlastne chceme?
Večer už často túžime iba na chvíľu vypnúť. Nechať pred očami plynúť cudzie obrazy, pretože na tie vlastné nezostala sila. Zaspávame s tým, čo treba urobiť zajtra.
Takto môže prejsť aj veľký kus života. Človek pritom nemusí byť nešťastný každú chvíľu. Zažije pekné ráno, zasmeje sa s niekým, teší sa domov. Len sa mu kdesi pomedzi to stráca pocit, že jeho čas patrí aj jemu. Že nemusí byť stále užitočný, pripravený, dostupný. Že smie chvíľu existovať bez toho, aby od seba niečo požadoval.
Doma nás držia povinnosti, v práci očakávania, za hranicami ďalšie hranice. Aj keď si nájdeme voľné popoludnie, hlava ešte dlho zostáva tam, odkiaľ sme odišli. Vedieme v nej nedokončený rozhovor. Obhajujeme sa pred niekým, kto pri nás ani nie je. Vopred prežívame zajtrajšiu nepríjemnosť.
Telo sedí pod stromom a myseľ stále pracuje.
Možno práve toto je na našom zajatí najzvláštnejšie. Často ho už nikto nemusí strážiť. Sami si pripomenieme, na čo sme zabudli, čo sme pokazili, v čom zaostávame. Aj do ticha si prinesieme hluk. A keď sa na chvíľu nič nedeje, siahneme po telefóne, aby sa predsa len niečo dialo.
Niekedy mám pocit, že sme svoje myšlienky zamestnali tak dôkladne, až sme zabudli, že môžu aj voľne plynúť.
Nemusia stále riešiť náš život.
Môžu sa zatúlať. K spomienke, ktorá nemá nijaký úžitok. K otázke, na ktorú odpoveď asi nikdy nenájdeme. Môžu si predstaviť miesto, ktoré neexistuje, alebo zostať pri obyčajnom pohľade na svetlo na stene. Bez výčitky, že medzitým mohlo byť niečo hotové.
Ako dieťa človek dokázal ležať v tráve a byť mysľou nesmierne ďaleko. Stačil oblak, zvuk lietadla, kúsok lesa. Neskôr sa naučil sledovať čas. Vedieť, čo sa patrí. Rozlišovať medzi tým, čo má zmysel, a tým, čo je vraj iba strata času. A svoje túlanie postupne odložil.
Možno nám dnes chýba práve tá detská voľnosť v myslení. Dovoliť si v predstavách zájsť kamkoľvek, ešte skôr, než si povieme, prečo sa to nedá.
Vyrástli sme a naučili sa žiť v medziach svojich možností. Niekde cestou sme do nich však uzavreli aj svoju myseľ. Akoby ani ona nesmela opustiť prácu, domov a všetko, čo nás čaká zajtra. Pritom kedysi stačilo tak málo a boli sme celkom inde.
Keď premýšľam o slobode, myslím aj na túto zabudnutú možnosť. Zostať na svojom mieste a predsa sa na chvíľu vzdialiť od života, ktorý od nás stále niečo žiada. Myseľ to ešte stále dokáže.
Len jej to musíme dovoliť.
Pretože aj z vlastnej mysle si vieme urobiť tesné miesto. Chodiť v nej stále dookola, dotýkať sa rovnakých obáv a vracať sa od nich späť. Ráno aj večer tá istá cesta. Až nám napokon pripadá, že nič iné v nás ani nie je.
Ťažkosti sa nedajú jednoducho odmyslieť. Zostanú tu, aj keď na chvíľu zavrieme oči. Predsa však nemusí každá naša myšlienka patriť im. Kúsok vnútorného priestoru si môžeme ponechať. Nechať ho prázdny, neobývaný povinnosťami. Možno v ňom časom začujeme aj niečo vlastné.
Čudné, koľko toho dokážeme za deň stihnúť a ako málo času pritom strávime sami so sebou. Aj keď sme sami, v hlave máme plno ľudí, ich slov a očakávaní. Niekedy už ani nevieme, čo by nám napadlo, keby sme na chvíľu nemuseli na nič odpovedať.
Občas by ma zaujímalo, čo by z nášho dňa zostalo, keby z neho na chvíľu zmizlo všetko, čo musíme. Či by sme vedeli, čo si s tým časom počať. Alebo by sme si rýchlo našli ďalšiu povinnosť, aby nás to prázdne miesto neznepokojovalo.
A kam by sa vtedy podeli naše myšlienky? Vedeli by ešte odísť niekam, kde sa nič nerieši? Ako kedysi, keď sme boli deťmi a obyčajné popoludnie sa dokázalo natiahnuť na celý neznámy svet.
Možno sme tú schopnosť nestratili. Len sme ju tak dlho nepoužili, až nám začala pripadať zbytočná. Veď načo myslieť na niečo, čo nepomôže s tým, čo nás čaká zajtra?
Aj teraz by sa dalo začať premýšľať, čo všetko sa dá stihnúť po dočítaní týchto slov. Ale možno sa medzi tie známe myšlienky na chvíľu dostala aj iná. Taká, ktorá nikam neponáhľala a nič od nás nechcela.
Neviem, či sa tomu už dá hovoriť sloboda. No ak sa myseľ aspoň na okamih vydala inam než po svojej každodennej trase, možno v tom našom skle predsa len zostal nejaký otvor.
Kam by nás zaviedla, keby sme ju častejšie nechali ísť?